Back to All Events

Veronika Dianišková, Zprávy z nedomovů a jiné sbírky

  • Café Fra 15 Šafaříkova Vinohrady, Hlavní město Praha, 120 00 Czech Republic (map)

Slovenská řada
Veronika Dianišková
Zprávy z nedomovů a jiné sbírky

Slovenská básnířka Veronika Dianišková (1986) napsala sbírky Labyrint okolo rúk (2006), Zlaté pávy sa rozpadnú na sneh (2014) a Správy z nedomovov (2017). Pracuje ve Slovenském rozhlase. Básnická sbírka Správy z nedomovov vznikla v období, kdy pracovala v noclehárně a později jako opatrovatelka v zařízení pro nemocné lidi bez domova.

Čtení je součástí projektu literarnyklub.sk a spoluorganizuje jej OZ literarnyklub.sk, LIC (Literárne informačné centrum). Z veřejných zdrojů akci podpořil Fond na podporu umenia.

 
 
2018 06 12 Veronika Dianišková
 

Michal Tallo, Sídlisko sa s krajinou delí o ľudí. O Veronice D.

Polozáhrady/poloobydlia. Tak Veronika Dianišková výstižne pomenúva priestor – v doslovnom i prenesenom slova zmysle – do ktorého vo svojej najnovšej zbierke Správy z nedomovov  ukotvuje básne. Hovorím ukotvuje: pretože ide akoby o hotové situácie, kompletné obrazy, aké môžeme mať pred očami, keď okolo nich prechádzame. Alebo: keď ich obchádzame. Keď sa nepozastavíme. Keď si nevšímame. Polozáhrady, poloobydlia: čosi na pomedzí. Na okraji záujmu, svet, ktorý odmietame vidieť. Napokon, povedané úplne jednoducho: ako často delíme básnikov na mestských a prírodných? Urbánnych a rurálnych? Neexistuje poézia v záhradných chatkách, koncoch miest, bodoch zlomu? Neexistujú takí protagonisti básní, ktorí by stáli takpovediac trochu mimo?

Hoci u Dianiškovej môžeme cítiť konkrétne a špecifické situácie v pozadí, nemusíme ich vnímať ako čosi absolútne; básne fungujú univerzálne, a ak u autorky hovoríme o periférii, nejde v žiadnom prípade o perifériu básnickú. V mojich očiach tu nastáva (a teraz sa od najnovšej zbierky presuňme viac do minulosti, k predchádzajúcim dvom) zvláštny prípad súhry. Áno, opäť sme pri hraniciach: priestorov, krajín, spôsobov myslenia, poetík: prípad kombinácie tej, ktorá pozoruje, a tej, ktorá cíti. Poéziu dnes samozrejme nemôžeme striktne deliť na observačnú a pocitovú, nemôžeme umelo prinavracať hranice, ktoré boli (a buďme za to vďační) dávno zbúrané. Predsa však u Dianiškovej abstraktná citová krajina spôsobom jej vlastným prestupuje vychladnuté mestá, a naopak: ak som v súvislosti s najnovšou knihou hovoril o ukotvovaní básní do priestoru, môžem rovnako hovoriť o ukotvovaní hmatateľného sveta do intímnej schopnosti prežívať. Znie to komplikovane – miesto ďalších slov preto radšej krátko z autorkinej druhej zbierky Zlaté pávy sa rozpadnú na sneh:

„všetko čo teraz píšem je ešte hluché / je to kameň za sklom  - pokojný deň / kam sa neviem / dostať“

Hlas Veroniky Dianiškovej je v slovenskej poézii hlasom síce na pohľad nenápadným, neinvazívnym, no o to nezameniteľnejším. Oplatí sa mu načúvať.